Radikálne sme sa odklonili od prirodzenosti – vychovávajte deti ináč!

Rozšírený rozhovor s Naomi Aldortovou (* 1949), ktorá sa narodila v Izraeli, keď mala dvadsaťštyri rokov, odišla do Spojených štátov. Študovala hru na klavír a spev a pôsobila ako učiteľka hudby. Postupne sa ako samouk začala vzdelávať v oblasti detskej psychológie. V roku 2006 vyšla jej kniha „Raising our Children, Raising Ourselves“, ktorá bola postupne preložená do trinástich svetových jazykov, do češtiny pod názvom „Vychováváme děti a rosteme s nimi“. Dnes Naomi patrí k hlavným osobnostiam hnutia kontaktného rodičovstva. Píše články, vystupuje na konferenciách, radí rodičom na celom svete prostredníctvom telefónu, internetu i osobne a pripravuje niekoľko ďalších kníh. Naomi je vydatá a má troch synov, dnes vo veku 27, 23 a 19 rokov.

Ako by ste charakterizovali spoločnosť, v ktorej žijeme?

Žijeme v spoločnosti, ktorá podceňuje deti a nepovažuje ich za rovnoprávne. Pozeráme sa na deti ako na niečo defektné, ako na niečo, čo musíme „opraviť“ a vycvičiť. Domnievame sa, že by z nich nevyrástlo nič dobré, ak by sme ich neovládali. Zároveň naša západná kultúra deti ukrýva. Pod pojmom oslobodenie žien vnímame fakt, že sú rovnaké ako muži, namiesto toho, aby boli samy sebou – ženami a matkami. Ženy chodia do práce a robia všetko preto, aby nikto nevedel, že majú dieťa. Jedine vtedy ich spoločnosť berie ako rovnocenné s mužmi. Keby s nimi bolo v práci  dieťa, rušilo by ich, nemohli by pracovať s rovnakou intenzitou ako muži a neboli by považované za rovnocenné. Ak sa pýtate, v akej spoločnosti žijeme, tak sa pozrite na ulicu: sme spoločnosťou dospelých. Deti nie sú jej súčasťou, sú odložené v inštitúciách. Pokiaľ s nimi matka zostáva, nemôže zároveň chodiť do práce, nemôže si ich tam vziať, je neviditeľnou matkou. Musí dieťa odložiť do náhradnej starostlivosti a ísť do práce bez neho, aby neovplyvňovalo jej prácu. Bola by som veľmi rada, keby sa to zmenilo. Sama sa snažím pracovať na tom, aby sa naše deti stali súčasťou nášho života a aby vznikla skutočná rovnocennosť medzi mužmi a ženami a medzi dospelými a deťmi.

Môžete popísať hlavné princípy rodičovstva, ktoré ľuďom predstavujete?

Všetci rodičia milujú svoje deti a chcú, aby prospievali, zodpovedne konali a aby sa postupne vyvinuli na plnohodnotných členov našej spoločnosti. Väčšina z nás sa domnieva, že to nie je možné bez toho, aby sme ich ovládali. Vďaka našej výchove sa potom deti skutočne správajú dobre, nie však zo svojej vlastnej slobodnej vôle, ale preto, že sa nás boja alebo sa nám chcú zavďačiť a získať si našu lásku. Moja kniha, články a rady rodičom hovoria o tom, ako vychovať deti, ktoré sa správajú „správne“ zo svojej vlastnej slobodnej vôle. Je to možné docieliť, ak dôsledne napĺňame päť základných emocionálnych potrieb dieťaťa. Sú nimi:láska, možnosť sebavyjadrenia, nezávislosť a moc nad samým sebou, emocionálna bezpečnosť a sebavedomie. Učím, ako deti vychovávať bez toho, aby sme ich ovládali, ako ich rešpektovať, dôverovať ich smerovaniu a napĺňať ich potreby. Jedna z hlavných chýb vo výklade môjho učenia je, že ide o úplnú benevolenciu. Mnoho rodičov se mylne domnieva, že dôverovať dieťaťu a rešpektovať ho znamená, že si dieťa môže robiť, čo chce. Neodporúčam, aby rodičia ovládali deti, ale ani aby deti ovládali rodičov.

Hovoríte o tom, že svojím učením šírite vo svete mier…

Mier sa začína doma. Začína sa v každom z nás. Ak som v mieri so svojím dieťaťom a ono potom dokáže byť v mieri so samým sebou, existuje na svete ďalšia ľudská bytosť, ktorá prináša mier. Svet vytvárajú naše myšlienky. Keď vojdeme do detskej izby a deti sa práve bijú, podľa toho, čo v danej situácii urobíme, naučíme ich vojne alebo mieru. Typický spôsob, ako učíme vojne, vyzerá takto: dve deti sa bijú a my prichádzame a snažíme sa nájsť spravodlivosť. Pridávame sa na stranu jedného dieťaťa a začíname bojovať. Tým sa však boj stáva nerovným a o to horším. Správame sa, ako by do izby vstúpilo tretie dieťa. Rodičov vždy nabádam, aby namiesto toho obe deti plnohodnotne vypočuli a pomohli im k mierovému riešeniu problému. Rovnako dôležité je, aby sme my sami žili s dieťaťom v mieri. Ak napríklad dieťa nechce ísť spať, môžeme buď začať „vojnu“: „Kedy už konečne zaspíš, aby som mala čas sama pre seba?“ alebo sa môžeme prosto zmieriť s tým, že práve teraz nezaspí a strávime spolu krásny čas, budeme si čítať alebo behať po dome, blázniť sa a užívať si to. Užívať si to, čo je. Mať radi skutočnosť. A to je skutočný mier, keď plávame s riekou, keď sme v mieri s realitou. Súvisí to s jednou metaforou, ktorú používam: Vaše dieťa je ako dážď. V momente, keď si uvedomíte, že vaše dieťa je jednoducho niečo ako prírodný živel, nie niečo, čo môžete zmeniť, potom naň reagujete, namiesto toho, aby ste sa ho snažili manipulovať. Dážď a vietor sa tiež nesnažíte manipulovať. Skrátka si zoberiete dáždnik alebo sa schováte pod strechu. A s dieťaťom je to rovnaké. Keď vidíte, čo robí – to samo osebe napovedá, čo dieťa potrebuje –, skrátka na to reagujte.

V čom je podľa vás západný spôsob výchovy „protiprírodný“?

Pre bábätko je prirodzené, že chce spať so svojou mamičkou, že chce byť po celý čas na jej tele, že potrebuje, aby na jeho potreby reagovala. My ideme proti prírode tým, že bábätko dávame do postieľky, pokúšame sa ho dať spať do inej miestnosti, keď ho nedojčíme toľko, koľko chce a ako dlho chce, keď ho nevezmeme do náručia vo chvíli, keď to potrebuje. Keď deti, ktoré potrebujú byť s rodičmi, dávame do škôlky a do školy, do neprirodzenej skupiny detí rovnakého veku ovládanej jedným dospelým, ktorý im hovorí, čo a ako sa majú učiť. Školy v skutočnosti vytvárajú prostredie, kde je pre deti naozaj veľmi ťažké  učiť sa tak, ako to príroda zamýšľala. Pôrody v našej spoločnosti idú tiež proti prírode: lekári ženám do pôrodu zasahujú, položia ich v pôrodnej miestnosti na chrbát, odoberajú im moc nad vlastným telom. Mnoho žien si preto v dnešnej dobe zvolí pôrod doma, kde môžu mať moc samy nad sebou a nemusia poslúchať lekára. V USA vidíme veľký nárast domácich pôrodov, pôrodov v pôrodných domoch, s pôrodnými asistentkami, ktoré ženy sprevádzajú a podporujú ich v dôvere k vlastnému telu a umožňujú im tak porodiť svoje deti prirodzene a v prirodzenom prostredí.

Čo naopak považujete zo západnej kultúry za dobré?

Nerada nazývam čokoľvek dobrým alebo zlým. Domnievam sa, že naša kultúra obsahuje mnoho úžasných vecí. I v oblasti rodičovstva sa neustále zlepšujeme, zdá sa mi, že sa stávame pokojnejšími a starostlivejšími ľuďmi. Mnoho hrozných vecí, spôsobov, akými ľudia predtým bežne ubližovali iným ľuďom, už dnes nie je možných. Naša kultúra napríklad vyvinula slušné správanie, obliekanie, umenie, hudbu (dvaja z mojich troch synov sú hudobníci), technológiu, poéziu, literatúru. Toto všetko považujem za veľmi cenné a hodnotné. V oblasti rodičovstva sme vytvorili nukleárnu rodinu, čo rodičom výchovu detí v mnohom sťažuje, ale jej výsledkom sú ľudia s úžasnými schopnosťami, s vynikajúco rozvinutou kapacitou mozgu, ako boli napríklad Mozart, Einstein alebo Bach. Tým, že sa naša kultúra presunula ďalej od lovu a zberu, že sa usadila a vyvinula rôzne technológie, získali sme čas na sebarozvoj. Na to, aby sme si zabezpečili základné existenčné potreby, už nepotrebujeme všetok náš čas a sily, môžeme preto vytvárať nové hodnoty.

Aká bola vaša cesta k modelu výchovy, ktorý funguje?

Vyrastala som v Izraeli, ale už ako dvadsaťštyriročná som odtiaľ odišla do Ameriky, pretože som chcela žiť v pokoji a mieri. Vždy ma priťahovali deti a ich svet, prvou veľkou inšpiráciou bola pre mňa kniha  D. S. Neilla Summerhill, ktorá hovorí o rovnomennej prvej demokratickej škole v Anglicku a jej radikálnom prístupe k výchove detí. Vyštudovala som hudbu a stala sa učiteľkou klavíra. Čoskoro som sa však od rodičov detí, ktoré som učila, dozvedela, že moje hodiny blahodarne pôsobia na psychiku ich detí, že mám akúsi intuitívnu schopnosť porozumieť im a pomôcť. Jedna mamička ma dokonca požiadala o platenú sériu stretnutí s jej dcérou, a to napriek tomu, že som nemala v oblasti psychológie žiadne vzdelanie. Ona mi však tvrdila, že po niekoľkých hodinách so mnou sa psychické problémy jej dcéry zlepšili výraznejšie, než po siedmich rokoch psychoterapie. Nakoniec som s jej ponukou súhlasila, dostavili sa výsledky a boli trvalé. Tak som sa v oblasti rodičovstva začala vzdelávať, študovala som konvenčné i alternatívne prístupy, svoje vlastné myslenie, psychológiu, filozofiu, stretávala duchovných učiteľov a zamerala sa aj na antropológiu, aby som vedela, ako fungovala výchova detí v kmeňoch. Teória spojená s praxou v mojej vlastnej rodine u mňa vyústila do aktívneho písania. Môj prvý článok vyšiel v roku 1994 v časopise Mothering pod názvom Uhnite deťom z cesty. Nasledovalo niekoľko verejných prednášok, ľudia mi začali častejšie telefonovať s prosbou o radu. Niektoré mamičky mi telefonovali tak často, až samy navrhli, že mi budú za moje poradenstvo platiť. A tak mi k písaniu pribudli konzultácie. Najskôr iba sporadicky, pretože moje deti boli ešte malé a ja som chcela väčšinu svojho času venovať im. Knihu, založenú na skúsenostiach z konzultácií, sa mi preto podarilo vydať, až keď boli o trochu staršie. Teraz sú už všetci moji synovia na univerzitách a ja pracujem na niekoľkých ďalších knihách.

Svojich synov ste učili doma. Prečo?

Užijem si odpoveď na to prečo. Keď robíte všetko tak, ako káže prirodzenosť, porodíte dieťa prirodzeným spôsobom, bábätko držíte v náručí, vnímate to úžasné prepojenie, cítite, že ste nikdy nikoho tak veľmi nemilovali a pochopíte, aká silná, ohromná a mocná je materská láska, vtedy sa stane, že vo chvíli, keď vaše dieťa dorastie do „škôlkárskeho“ veku, jednoducho ho tam nedokážete poslať. Nedokážete skrátka svoje trojročné alebo napríklad päťročné dieťa zobrať a povedať mu: „Tak, teraz budeš tu, každý deň niekoľko hodín, s týmito deťmi a dospelými, ktorí budú mať na tvoj život úplne zásadný vplyv, ja ich vôbec nepoznám a netuším, ako sa k tebe budú správať.“ Nedokážete byť každý deň na mnoho hodín oddelená od svojho dieťaťa. Ak nasledujete prirodzenosť vašich detí, začnete vnímať celý nápad týkajúci sa školy a škôlky ako úplne absurdný. Keďže som si toho o výchove veľmi mnoho naštudovala, bolo mi úplne jasné, že školská výchova odporuje tomu, ako sa deti prirodzene učia. Škola brzdí učenie. A veľa škody napácha aj neprirodzené sociálne prostredie, ktoré je tu vytvorené – skupina detí rovnakého veku s jedným dospelým, ktorý ich ovláda. Preto som svoje deti do školy neposlala. Čo sa týka spôsobu vzdelávania, najdôležitejšie bolo pre mňa nasledovať svoje deti, všímať si, kam smerujú, čo ich zaujíma a ponúkať im nové podnety. Tie som však ponúkala a nie vnucovala. Ukazovala som im, čo všetko spoločnosť ponúka, aby spoznali a zistili, čo ich zaujíma a v čom sú dobré. Chodili sme často do knižnice, brala som ich na koncerty vážnej hudby, do divadlo, do ZOO, do múzea, ponúkala som im knihy a kurzy vedy, umenia, rôznych filozofií. Naopak, veľmi som im neponúkala šport a môj najstarší syn mi práve prednedávnom povedal, že ho to celkom mrzí. Takže ja som ponúkla a ak ich niečo zaujalo, dala som si záležať na tom, aby som im k tomu dodala naozaj všetko, čo potrebujú. Tak, aby bola ich potreba skúmať danú oblasť alebo naučiť sa určitú zručnosť úplne alebo čo najviac naplnená. Ani jeden z mojich troch synov nikdy nenavštívil základnú ani strednú školu a dnes sú všetci traja na univerzitách. Keď sa pripravovali na skúšky, zvládli dvaja z mojich synov učivo základnej a strednej školy v priebehu niekoľkých mesiacov, ten posledný dokonca za tri týždne. Keď som sa ho pýtala ako to dokázal, odpovedal, že sa to v škole asi učia nejako zle.

Spomínali ste, že vás inšpirovala kniha o prvej demokratickej škole v Anglicku. Čo si máme pod pojmom demokratická škola predstaviť?

V demokratických školách sa deti učia žiť v komunite a demokracii. Ide o spoločenstvo detí rôzneho veku (od štyroch do osemnástich rokov), ktoré si deti riadia samy. Hlasujú o tom, čo sa chcú učiť a spoločne riešia rôzne problémy, napríklad so správaním. Majú svoj systém spravodlivosti. Samy si vyberajú dospelých zamestnancov školy, ktorí im pomáhajú a učia ich jednotlivé predmety. Tie však nie sú nikým predpísané a určené, deti sa učia iba tie predmety, ktoré si samy otvoria. Najskôr si odhlasujú, čo sa chcú učiť, potom si vyberú a pozvú učiteľa. Ak potrebujú peniaze, zháňajú si ich samy. Deti hlasujú o učiteľoch každý rok, takže sa nevracajú automaticky. Deti si školu samy riadia a učia sa pri tom demokraciu, samostatnosť a sebadôveru. Vytvárajú si medzi sebou úžasné vzťahy a rozvíja sa u nich veľa záujmov, podobne ako v domove, ktorý som pre svoje deti vytvorila ja.

Aké hodnoty by sme sa mali snažiť odovzdávať svojim deťom?

Pravdepodobne najdôležitejšími hodnotami sú láska a mier. A hodnota pochopenia toho, že sme jedným z mnohých ľudí, a nie len jedno „ja“, oddelené od ostatných. Aby deti chceli radšej dobro pre všetkých, než iba pre seba na úkor ostatných. Prinajmenšom v Amerike sme to totiž v posledných desaťročiach prehnali s individualizmom. Už od 60. rokov sme príliš zdôrazňovali individualitu, príliš sme deťom opakovali, aké sú výnimočné a jedinečné, takže vznikla generácia, ktorá vôbec nevidí jednotu. Nevníma, že ostatné bytosti s nami súvisia, že sme všetci dohromady súčasťou väčšieho celku. Že nie je Ja a Oni, ale že je My. Mohli by sme vytvárať menej súťaživosti a viac zhody a jednoty. Mali by sme ako rodina robiť veľa vecí spoločne, aby sa deti videli ako súčasť väčšieho celku. Veľkou hodnotou, ktorá je dnes už tak trošku na ústupe, bolo napríklad spoločné rodinné stolovanie. K tomu by sme sa mali vrátiť. ďalšou hodnotou je starostlivosť o druhých ľudí, nemyslím tým, že by sme mali  nútiť deti, aby sa starali o iných ľudí skôr, než sú na to pripravené, ale aby sme sa starali my o nich,  reagovali na ich potreby s vľúdnosťou a láskavosťou. Láskavosť je ďalšia dôležitá hodnota. Rovnako ako ohľaduplnosť, prívetivosť … a vlastne všetky ľudské vlastnosti, ktoré sa nám u ostatných ľudí páčia a stoja za to, aby sme ich odovzdali novej generácii. A odovzdávame ich tak, že ich sami modelujeme. K tomu si potrebujeme vytvoriť mier v sebe a v našom každodennom živote, čo môžeme dosiahnuť skúmaním svojich stresujúcich myšlienok.

V enviromentálnom diskurze sa často hovorí o tom, že je potrebné zmeniť silno antropocentrické myslenie, aby sme do hodnôt prirodzene integrovali ochranu životného prostredia, planéty ako celku a úctu ku všetkému živému. Ako  deťom odovzdávať  ekologické hodnoty nenásilným spôsobom?

Vynikajúce je mať napríklad vlastnú záhradku, nakupovať si jedlo lokálne od miestnych poľnohospodárov, a to nie len na trhu. Najideálnejšie je jazdiť za „svojim“ dodávateľom až na farmu, pomáhať mu alebo aspoň pozorovať, ako naše jedlo vzniká. Keď jedlo nakupujeme, mali by sme sa vyhýbať tomu, čo je zabalené, jedlu, pri výrobe ktorého sa ničí životné prostredie, a s deťmi sa o tom rozprávať. Ja som napríklad chodila so svojimi deťmi do obchodu a čítala som im zloženie výrobkov, ktoré sa často podobalo na nejaký chemický experiment, čo je samozrejme nezdravé nie len pre nás ale aj pre životné prostredie. Ďalej je dobré minimalizovať používanie auta a rozprávať sa o tom s deťmi. Zároveň si však myslím, že všetko, čo som doposiaľ povedala o spôsobe rodičovstva povzbudzuje deti k starostlivosti o životné prostredie. Podstatné je totiž, že pokiaľ sme voči dieťaťu starostliví a zaujímame sa oň, bude sa aj dieťa zaujímať a starostlivo pristupovať ku všetkému, takže aj k životnému prostrediu. Takže keď s vami chce spať a vy mu hovoríte: „Nie, spi niekde inde!“, Učíte ho nestarať sa. Nestarať sa o niekoho iného, robiť niečo proti jeho vôli a prospechu.  A naopak, ak na potrebu dieťaťa reagujete a spíte s ním v jednej posteli, nemusíte už nič hovoriť. Dieťa proste prirodzene vyrastie so zmyslom pre dobrotu a láskavosť. Keďže sme mu neubližovali, ono tak isto  nechce nikomu ubližovať, ani našej planéte. Je starostlivé. A toto je zo všetkého najpodstatnejšie, nie len vzhľadom na životné prostredie. Ale aj to ostatné môže byť užitočné, rozprávať sa s deťmi o tom, čo má aký vplyv na životné prostredie a starať sa o neho. Triediť odpad, používať látkové plienky, mydlové orechy namiesto pracieho prášku, nakupovať prírodné produkty a nie výrobky. Čím som staršia, tým viac zisťujem, že nemusím nakupovať vôbec žiadne výrobky, nič, čo je zabalené v neprirodzených obaloch. Dnes už jem surovú stravu a potraviny väčšinou kupujem od miestnych ekologických poľnohospodárov. Umývam sa a čistím svoj dom, ale nepotrebujem k tomu kupovať žiadne výrobky vo fľaštičkách alebo plastových obaloch. Pokiaľ chceme skutočne zastaviť nárast konzumu, musíme sa ho prestať zúčastňovať. Nepotrebujeme žiadne výrobky, príroda nám dáva všetko. Všetko, čo potrebujeme na očistu svojho tela, vlasov, domu, je k dispozícii v prírode. Len sme na to zabudli. Stratili sme spojenie s múdrosťou našich predkov, ktorí vedeli, ako používať citrón na vyčistenie domácnosti alebo ako dobre sa dajú umyť vlasy vajíčkom. Takže deti sa úcte ku všetkému živému naučia u vás doma. Podľa toho, ako sa vy chováte k nim a ku všetkému živému.

Myslíte si, že vďaka vášmu modelu rodičovstva sa deti nenechajú natoľko ovplyvniť  reklamami a inými tlakmi spoločnosti?

Rozhodne. To je presne to, o čom hovorím. Keď je dieťa nezávislé, nemôžete mu predať nič z toho komerčného braku. Vidím to na svojich vlastných deťoch aj na ďalších, ktoré boli vychovávané podobným spôsobom. Spoliehajú sa na seba, pretože si veria. Potom ich nemôžete presvedčiť, aby robili niečo, čo je škodlivé. Oni naozaj chcú to, čo je dobré. Zo svojej vlastnej slobodnej vôle.

Pred čím deti striktne ochraňujete a prečo?

Svoje deti som ochraňovala pred spoločnosťou konzumu, pred priemyslom, ktorý sa z vášho dieťaťa snaží urobiť ďalšieho závislého konzumenta. Takže sme doma nemali televíziu ani počítač, až neskôr, keď deti vyrástli. Mali sme iba jednu starú televíziu zatvorenú v skrini a na nej sme si občas, a bola to celkom náročná operácia dostať ju von, spoločne pozreli nejaký film alebo rodinné video. Takže som ich ochraňovala pred médiami, nezdravým jedlom, nezdravými hračkami z plastu, hračkami s tlačidlami, ktoré nepodporujú fantáziu a tvorivosť. Ochraňovala som ich aj pred ľuďmi, ktorí by ich vystavovali návykovým veciam. Myslím si totiž, že sloboda nie je povolenie robiť čokoľvek a že malé deti potrebujú ochranu pred vecami, ktoré im ukradnú slobodu a možnosť byť bez nich. Ak dáte napríklad dvojročnému dieťaťu cukor, vezmete mu tak slobodu a možnosť nebyť od neho závislé. Možnosť  nepotrebovať stále viac cukru, ktorý jeho telu škodí. Ak dieťa vystavíte počítačovým hrám, môže sa stať od nich závislé. Môže stratiť záujem o všetko ostatné a celý deň chcieť hrať iba počítačové hry. Nemusí sa to nutne stať, záleží na náture dieťaťa, ale pre mňa bolo skutočne dôležité deti pred týmito vecami chrániť. Naopak som sa snažila udržiavať ich prepojenie s prírodou, s akustickými hudobnými nástrojmi, bolo pre mňa dôležité, aby sa zoznamovali s vedou a svetom okolo seba prostredníctvom svojich zmyslov a nie prostredníctvom tlačidiel a médií. Deti môjmu vedeniu dôverovali natoľko, že neskôr napríklad odmietali sladkosti v dome iných ľudí, aj keď som pri tom nebola.

Ako by to mohlo fungovať, ak chce mama pracovať?

Ak mám byť úprimná a povedať veci na rovinu, v súčasnej spoločnosti by mama nemala pracovať vôbec. Možno výnimočne, ak by pri dieťati mohol zostať otec, babička alebo nejaká skutočne úžasná opatrovateľka, ktorá by ho mala naozaj veľmi rada. Určite by som neodporúčala dať dieťa do jasieľ, do škôlky či inej inštitúcie. Myslím si, že je dôležité, aby bol v prípade mamičkinej neprítomnosti zachovaný pomer minimálne jedného milujúceho dospelého na jedno dieťa. Ideálne by bolo, keby sa spoločnosť zmenila tak, že by si žena mohla brať deti so sebou do zamestnania. Nebola by v práci, samozrejme, taká výkonná, nebola by mužom, ale ženou a matkou. A možno by si aj muži mali brať so sebou do práce deti, tým pádom by vo všeobecnosti klesla produktivita a stúpla zamestnanosť. Viac ľudí by pracovalo, deti by boli zahrnuté do spoločnosti, naučili by sa komunikovať ako dospelí, získali by úžasné pracovné a sociálne zručnosti, pretože by boli súčasťou života. To by sa mi páčilo. Myslím si, že moje radikálne myšlienky vôbec nie sú radikálne, i keď sa to tak o mne hovorí. Že naopak, radikálna je naša spoločnosť, že sme sa radikálne odklonili od prirodzenosti a teraz sa k nej pomaly vraciame.

 Deväť myšlienok Naomi Aldortovej

  1. Dieťa má pravdu. Nech už robí čokoľvek, má na to pádny dôvod. Opravovaním v ňom vyvolávate pocit zlyhania. Podstatné je nájsť pravú príčinu jeho konania a tú napraviť. Spravidla za ňou stojíme my – väčšinou sme dieťa niečo nevedomky naučili alebo máme nerealistické očakávania. Dieťa je naše zrkadlo.
  2. Poslušnosť nie je naším cieľom. Znamená totiž, že dieťa sa bojí. Možno robí dobrú vec, ale zo zlého dôvodu. Bojí sa trestu, našej zlosti alebo toho, že príde o našu lásku. Poslušné dieťa môže neskôr počúvať kohokoľvek, napríklad vodcu gangu. Naučí sa počúvať iných, a nie samo seba. Človek by mal niekedy počúvať iných ľudí, ale mal by sa vždy najskôr poradiť sám so sebou a vedieť sa rozhodnúť, koho a kedy počúvať.
  3. Naším cieľom je, aby bolo dieťa nezávislé, aby v každej chvíli cítilo: To, ako sa cítim, je správne. Tento pocit sebadôvery budujeme tak, že reagujeme na jeho potreby. Nemusíme sa obávať, že neskôr bude robiť veci na úkor iných ľudí, alebo že sa o druhých nebude starať. Naopak, pre dieťa, ktoré sa cíti nezávislé a dôveruje si, je oveľa jednoduchšie všímať si druhých a starať sa o nich.
  4. Spokojné dieťa sa správa dobre zo svojej vlastnej slobodnej vôle. Na to nepotrebuje príkazy, zákazy a napomínanie, potrebuje len, aby boli naplnené jeho základné potreby, ktorými – okrem tých fyzických – sú bezpodmienečná láska, možnosť sebavyjadrenia, emocionálna istota, samostatnosť, moc nad sebou a sebavedomie.
  5. Ľudia sú zo svojej podstaty nezávislé bytosti. Keďže ovládaním ideme proti tejto prirodzenosti detí, vytvárame agresivitu a vzdor. Niektoré deti tým privedieme k vnútornej rezignácii a vytvoríme v nich pocit uzatvorenia, neistoty a neschopnosti dôverovať sám sebe.
  6. Naším cieľom je, aby deti boli šťastné. Snažíme sa ich toho čo najviac naučiť, aby toho čo najviac dosiahli a čo najviac mali, a potom mohli byť šťastné. Na tom nie je nič zlé, oveľa dôležitejšie však je naučiť deti byť šťastné hneď. Nezávisle od toho, či dostanú to, čo chcú, alebo sa im niečo podarí. Aby boli schopné BYŤ. Naučme ich radšej BYŤ, než ROBIŤ a MAŤ.
  7.  Ak dieťaťu pomáhame, v skutočnosti ničíme jeho sebaúctu. Hovoríme mu tým: Ty to nevieš. Ja ti to ukážem. Ja ti pomôžem. Dávajme deťom také projekty a aktivity, ktoré zvládnu samy. Nie príliš ľahké, ale ani nie veľmi náročné, aby ich odradili alebo aby pri nich potrebovali našu pomoc. Ak vidíte, že na niečo nestačia, je lepšie vybrať im niečo iné, než im pomáhať.
  8. Chválenie ničí sebaúctu a je druhom manipulácie. Ak dieťa chválime, chceme, aby niečoho robilo viac. A ono to funguje, ale opäť zo zlého dôvodu – chce získať našu lásku. Učíme deti byť závislé od mienky druhých ľudí. Tento prístup vnáša do života neistotu.
  9. Sloboda nie je povolenie robiť čokoľvek. Dať dieťaťu moc nad samým sebou neznamená dať mu moc nad rodičmi a ostatnými ľuďmi. Pretože to je pre dieťa príliš veľká moc, ktorá ho frustruje a oslabuje. 

autor: Denisa Blatná, www.sedmagenerace.cz

uverejnené v časopise  VITALITA november 2013 str. 6-8

Odporúčaná literatúra:

Kniha Naomi Aldortovej „Vychovávame deti a rastieme s nimi“

Indigové deti

Pre ženy, tehuľky, mamičky a ich deti

Regenračné centrum

5 393 pozretí

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné na modro zafarbené slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na EZOpress@gmail.com Ďakujeme

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.