EZOpress

Články o zdraví, ezoterike, duchovnom rozvoji a za pravdu v medicíne

Príbeh pokračuje ďalej

obrázok so súhlasom Witthaya Phonsawat / FreeDigitalPhotos.net

obrázok so súhlasom Witthaya Phonsawat / FreeDigitalPhotos.net

Pokračujeme v článkoch od Mgr. Miroslava Kostelnika – astrológa, terapeuta a autora horoskopov na každý deň

Život v skrytosti istôt

Odyseus ostane na mori sám. Vyčerpaného ho morské prúdy po deviatich dňoch vyplavia na pobrežie ostrova Ógygia, majetku nymfy Kalypsó. Tento kúsok pevnej zeme leží za samým okrajom námorných plavieb, je skrytý na konci sveta. Samotné meno vlastníčky je odvodené z gréckeho kalyptein – skrývať. Ona ho zachráni a ujme sa ho dobrovoľne bez akýchkoľvek podmienok.
Zostáva u nej nekonečne dlho, pretože tu čas, takisto ako priestor, neexistuje. S nymfou prežíva nikým nerušený milostný románik, nežnú idylku, do ktorej nevstupuje nikto cudzí. Kalypsó ho v skrytosti svojho ostrova zahŕňa  neustálou láskou a starostlivosťou, dokonca mu ponúka nesmrteľnosť bohov, len aby ostal pri nej. Byť nesmrteľný na pokraji poznaného sveta, kde by o ňom nik nevedel, sa Odyseovi nezdá ako dobrý nápad. V istom momente zatúži vrátiť sa k svojej ceste, ktorá ho síce odviedla ďaleko od sveta ľudí, ale na ktorej nemôže ako človek pamäte zabudnúť na svoj cieľ. Túži po návrate domov, po rodnej Itake, spomína aj na čakajúcu manželku a syna. To všetko sa deje vo chvíli, kedy Aténa využíva krátkodobú neprítomnosť Poseidóna a spolu s Diom vyšlú k nymfe Kalypsó Herma, lebo sa jej nezdá, aby zostal z preživších hrdinov jediný, ktorý sa nevrátil domov. Odyseus odmieta ponuku nymfy na nesmrteľnosť a zhotoví si plť, aby sa mohol vrátiť domov, do Itaky.
Teraz by sme sa mali vrátiť do tej časti príbehu, ktorou sme začali, do Telemachie. Vieme, že Aténa rozbehla prípravy na Odyseov návrat, dozvedeli sme sa i to, že Telmachos už neverí, že jeho otec neumrel, ale vydáva sa na výzvedy, aby sa uistil, že je jeho návrat ešte možný. Príprava na príchod vládcu Itaky však ešte potrvá dlhý čas.
Aj náš spoločenský príbeh zatiaľ zdanlivo kdesi tu končí. Zostali sme v stave, kedy tušíme, ba vieme, že je potrebné urobiť poriadok, vyhnať darmožráčov z domu, začať po novom. Vieme to, ale nechceme zároveň nič meniť, asekurovaní ponukami na udržanie dobrého statusu v idealizovanom „elitnom spoločenstve“ štátov, kde máme ťažko preplatené „nemenné istoty“. Lebo železná košeľa zvyku sa zvlieka ťažko, musí sa odštikávať krúžok po krúžku, a to je nesmierna drina. Tušíme, že vidina „elity“ je len chimérou, odvykli sme si však (akosi veľmi skoro a nie prvý raz, akoby to bolo našou historickou vlastnosťou) od samostatného rozhodovania a „Kalypsó“ sa z toho nesmierne teší. Pluto v dynamickom horoskope republiky tlačí na Slnko, provokujúc ho k totálnej regenerácii a zmene stavu spoločnosti. Nami to však akosi nechce pohnúť. Už neveríme na úspešný návrat „Odysea“, už sa nám nechce opustiť ostrov zdanlivých istôt „nymfy Kalypsó“? Sme však národom pamäti a cítime, vieme, že naša púť ešte neskončila. Že chodník zarastený burinou konzumných pahodnôt môžeme, ba musíme vyčistiť. Chýba nám však vízia možného úspechu, lebo sme postihnutí, ako som bol spomínal, vykorenením.
Ďalšie pokračovanie a ukončenie nášho vlastného spoločenského eposu tak nepoznáme. Homér ponúka riešenie, ktoré môže naše kolektívne vedomie rozšifrovať rôzne. Lebo, ak by sme sa na dej predlohy (a s ňou súvisiacu spoločenskú realitu) mali dívať z literárneho kompozičného hľadiska, máme za sebou „expozíciu“, „kolíziu“ a sme vo fáze „krízy“. „Peripetia“ a „katastrofa“ nás ešte len očakávajú!
Aj táto interpretácia je iba jednou z možností, ktoré mi báj ponúkla a vychádza z koncepcie, ktorú som načal a rozvinul v celom predchádzajúcom texte. Nepovažujem to ale za „návod na použitie“ mytologickej predlohy, len za možný výklad jej metaforického zmyslu. A dúfam, že riešením nebude spomínaná katastrofa v pejoratívnom význame slova, lež veľký strhujúci zvrat.

„Ak chceš vysloviť pravdu o svete, napíš báseň.“

Nachádzanie koreňov

Odyseus teda odmieta ponuku nymfy na nesmrteľnosť a s jej pomocou nakoniec zostrojí plť, ňou sa dovezie na ostrov skvelých lodníkov a legendárnych námorníkov – povestných Fajákov, kamsi na polcestu medzi svetom bohov a ľudí. Tam sa stretáva s Nausikou, mladučkou dcérou miestneho panovníka, ktorá sa rozhodne, že si ho zoberie za muža. Keď však hrdina predstúpi s pomocou Atény pred panovníka a jeho manželku a v reči privítacej hostiny vyjde najavo, kým je a že je na ceste domov, vládca Alkinoos musí, lebo taká je vôľa bohov, splniť svoju povinnosť a doviezť ho na itackú pevninu. Námorníci ho spiaceho položia na rodný breh pod rozložitý olivovník a odplavia sa na more. Naštvaný Poseidón, ktorý už nemôže dosiahnuť skazu Odysea, premení loď Fajákov na skalnatý ostrovček a ním uzavrie odvekú cestu medzi svetom ľudským a svetom bohov. Odyseus sa stáva nadobro súčasťou ľudskej civilizácie a už nikdy nebude môcť prekročiť hranice, ktoré ho zviedli do nepochopiteľných, nevedomím ovplyvnených situácií a smrteľných nebezpečenstiev dobrodružnej cesty kozmom síl nadprirodzených bytostí. I v tom spočíva princíp obety, ktorú bol spomínal Teiresiás.
Hrdina sa prebúdza pod košatým olivovníkom v dôverne známej krajine detstva, ale nič v nej nepoznáva. To Aténa rozhodla, že ešte pred návratom musí dôjsť k jeho preporodeniu. Vysvetlí mu, aká je situácia uňho v paláci, ako nedočkaví „ženísi“ kántria jeho majetok, aké triky používa Penelopa, aby oddialila možnú svadbu a koho si bude môcť v konečnej fáze svojho putovania vybrať za pomocníkov. Až keď mu vysvetlí všetky zámery, dovolí, aby prezrel a spoznal krajinu, na ktorú vstúpil. Premení ho na žobráka a je mu nápomocná pri zdolávaní mnohých ďalších úloh. Keď hrdina pobije všetkých darmožráčov, zradných sluhov a i syn Telemachos ho prijme za svojho, čaká ho ďalšia úloha. Presvedčiť Penelopu, že je Odyseom, jej manželom. Aténa mu síce vráti jeho rysy, zbaviac ho žobráckej podoby, ale Penelopa ešte vždy neverí, že ju neklame, že je to on sám. Chce sa o tom presvedčiť, použijúc lesť. Večer prikazuje slúžkam, aby preniesli z jej izby lôžko, že nebude spať s týmto chlapom v jednej spálni. Vtedy Odyseus v hneve vybuchne – tú posteľ nie je predsa možné vyniesť, veď ju vytesal on sám z kmeňa mohutnej olivy, čo má korene hlboko vrastené do zeme a teda sa premiestniť nedá. Penelopa sa mu hodí okolo krku, lebo o tomto tajomstve vedia iba oni dvaja.
Očakáva ho ešte jedno stretnutie. Pred koncom príbehu navštívi svojho otca Laerta, ktorý sa vo svojej nešťastnej osamelosti bol utiahol do sadu, kde obrába pôdu. Ani on nespoznáva Odysea a žiada dôkaz, že je jeho potomkom. Hrdina mu ukáže jazvu, ku ktorej prišiel pri boji z divokým kancom, no nepresvedčí ho. Keď sa však rozhovorí o detstve, o tom, ako ho Laertes učil spoznávať hrušky, jablone, figovníky, ktoré sú naokolo a o tajomstvách ošetrovania pôdy, vínnej révy a pestovaní rastlín a stromov, otec sa od radosti rozplače a padne mu do náručia. Ten, ktorý zaujal postavenie vyvrheľa sa poznove stáva hrdým človekom. Tak, ako sa Odyseus stal opätovne otcom Telemacha, prijíma úlohu dieťaťa voči Laertovi.
Aténa pomáha riešiť aj  konečný konflikt s tými, čo chcú pomstiť synov, ktorých Odyseus pobil, takže sa boj s obyvateľmi Itaky nakoniec nekoná. Nastáva pokoj, zmierenie, poriadok. A navrátivší sa kráľ s kráľovnou, synom a otcom zaujmú v príbehu svoje pôvodné miesto.
Odyseus sa prebúdza ešte bez pamäte pod košatou olivou. Tento posvätný Aténin strom sa objavuje i ako hlavná téma spojenia hrdinu s manželkou. Pevná noha manželskej postele, hlboko vkorenená do rodnej zeme, ho legitimuje ako človeka s identitou itackého kráľa. A spolu s kráľovnou Penelopou sú symbolom úrodnosti a plodnosti. So stromami ako spojivom otca so synom sa stretávame i na konci eposu. Akoby práve hlboké korene stromov boli témou prepojenia minulosti a súčasnosti. Stromy si pamätajú hlavného hrdinu ako dieťa, uvedomujú si ho ako muža na zápraží staroby. Pomáhajú preklenúť čas medzi jeho odchodom a návratom. No bez zníženia sa na úroveň žobráka by to všetko nebolo možné. Odyseus musí prejsť veľkým iniciačným procesom, spoločenskou smrťou. Lebo len tak sa môže narodiť do svojej individuovanej „vyššej fyzickej i duchovnej úrovne“.

V časti „Heroické putovanie“ som napísal: Ak sa teda ktokoľvek dôrazne rozhodol, vydáva sa na cestu, hoci nevie, aké bude jej zavŕšenie. Vytvára si vlastnú jedinečnú životnú odyseu.
Ako sa uzavrie naša púť? Ktovie! Čakáme zatiaľ na výzvy bohov kdesi na pokraji skutočného sveta, na „ostrove nymfy Kalypsó“ (alebo ešte pred Charybdou?)? Nezakorenení prešľapujeme na mieste, lebo ani nevieme, kam vlastne patríme. Zaradení do takzvaného „západného sveta“, slovanskou dušou však neustále napojení aj na „východné“ tradície, ako nám v Slávy dcere ospieval Jan Hollý:

„…Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům…“ Neustále sa vraciame domov, aby sme ho poznove opúšťali. Tešíme sa z návratov, aj keď v sebe ukrývajú smútok a nostalgiu. Potrebujeme ako jedinci i ako kolektív prejsť veľkým iniciačným rituálnym procesom, aby sme mohli zvládnuť metamorfózou „vymotýlenia“. A len na nás záleží, či výsledkom zbavenia sa kukly bude pestrofarebný motýlí drahokam, alebo šedivá nočná mora.

Nedá mi v týchto súvislostiach nespomenúť básne klasikov slovenskej poézie.

Ivan Krasko
Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku akoby krotká
výčitka nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?

Odyseovské návraty mi pripomína i ďalšia z tých básní, ktoré patrili k nečítanému školskému „povinnému čítaniu“.

Ján Kostra
Moja rodná

Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová
Moja rodná

Ej zablúdili sme zablúdili
v krtisku bolestí a smútkov
ďalekým mestám vyznávali lásku
a bledým kráskam posielali verše
v poryvoch vetra ktorý zrážal listy
prastarej jari

A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
ty verná rodná hruda kamenistá
pás poľa zemiakového
pokorný ovsík chudoby
trnka na medzi
šíp
nepoddajný strážca krehkej nádhery
slepej ruže

A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa
šatôčku vyšívala
v pokornej pýche svojej panenskej
ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály
milencových úst

Ty bosá kráľovná moja
pastierka jahniat najbelších
svätica slnkom opálená
práčka podkasaná
na brehoch najsladších vôd

Vidím ťa
na prahu domova
Oheň praská v kozube západu
a iskry sršia na nebesách
Spiežovce oviec vyhrávajú
a tíchnu pod krídlom spánku
Pod krídlom spánku tíchnu
operence drobné
v jamkách mäkkých hniezd
len ty máš dlane na nich
na očiach
vyštípaných túžbou
a čakaním

Zhadzujem na prah mošnu žobrácku
palicu lámem družku blúdení
a padám tvárou v lono trávnaté
Moja rodná

Reč symbolov

Zem – verná, kamenistá, najmenej živlová, ale jediná, v ktorej môžeme nájsť istotu opory. Trvalá, čakajúca, kedy do nej opäť zapustíme korene. Lebo ona vie, že nemôže zostať ladom, že je v nej potenciál pokračovania života. Lebo ona je súčasťou Gaie. Veľká Matka, Kybelé, Demeter. Poskytuje nám bezpečie, ale i ťarchu práce. „V potu tváre svoj chlieb dobývať budeš“ hovorí Písmo, ale i „Ovocie stromov rajských budeme jesť“. No len vtedy, ak opätovne zapustíme vlastné korene. Lebo my sme stromom, ovocím aj zberačmi úrody.
Symbol stromu objavíme vo všetkých svetových mytológiách, je dôležitým prvkom náboženstiev. Lebo neznamená len prepojenie medzi zemou a nebom. Je symbolickým pupkom sveta, omfalom, osou univerza, axis mundi, majákom, orientačným prvkom, ktorý nás stále privedie späť na miesta, odkiaľ sme nejeden raz odišli za dobrodružstvami života. Naspäť na miesta nášho detstva, do rodnej obce, mesta, krajiny, s ktorými sme duchovne spojení, lebo sme si ju vybrali kedysi na počiatku za miesto, čo nás bude „premenených“ na konci definovať.
Každý máme ten svoj strom, a zvykne ich byť aj viacero, s ktorými sme „zrastení“ – my sami sme tými stromami. Zosobňujú našu vlastnú stabilitu, lebo takisto ako my odolali všetkým nepriazňam počasia, osudu, prekonali búrky, potopy i dlhé suchá. Hlboko zakorenené nemenia svoje miesto. Vedia, že vždy, keď máme rozboľavenú dušu a sme unavení hektikou každodennosti, prídeme sa ochladiť do ich tieňa, objímeme ich, aby sme načerpali nových síl. Verne čakajú.
Navonok to nemusí byť len rodný dom, mesto, obec, vlasť, ale i rodina, kus prírody, s ktorými nás viažu krásne spomienky, pracovisko, kde sme objavili a prejavili svoju jedinečnú možnosť plnej sebarealizácie.
I ja mám niekoľko takých „stromov“.
Dve hrušky, stojace dodnes na mieste, kde sme mali kedysi dávno záhradu. Každý rok, keď som už dorástol, som z ich vrcholcov oberal tie najsladšie najšťavnatejšie plody. Dodnes, keď navštívim rodný Prešov, sa k nim vraciam v tichej spomienke. Po dome, kde som prežil najkrajšie roky života, už niet ani stopy. Ony ma však verne vyčkávajú. Dokedy ešte?
S firmou Energy som sa zoznámil, keď bola na Slovensku necelý rok. Vtedy to bol malý „stromček“  a potreboval veľa starostlivosti, aby mohol dorásť do dnešnej košatosti. Bez neho by som však ani ja dnes nebol tým, kým som. Mal som vtedy štyridsať päť, Saturn tranzitoval presne v opozícii voči miestu, kde stál, keď som prišiel na svet. Po krízových peripetiách životnej púte, kedy som už strácal vidinu vyššieho zmyslu žitia,  som si uvedomil nutnosť opäť zapustiť vnútorné korene, nájsť seba, svoju podstatu, to všetko tak prepotrebné pre plné prežitie druhej polovice života. Spolu sme zakoreňovali, spoločne dorastali, hľadali, a myslím, že našli vzájomnú oporu.
Až keď teda prijmeme nenacionalistickú opätovnú potrebu vlastného zakorenenia do „vernej rodnej hrudy kamenistej“, zbavíme sa „istôt pýchy ega“, pokoríme sa zodpovednosti a povinnosti „obrancu otcovskej pôdy“, až vtedy budeme môcť s pomocou bohov, zastupujúcich svet kolektívneho nevedomia, opustiť ostrov Kalypsó, hoci nám ponúka zdanlivo bezstarostnú pohodu a stabilitu. Až vtedy budeme mať dosť síl zbaviť sa vnútorných i vonkajších nepriateľov, ktorí s pokryteckým úsmevom tvrdia, že to vôbec nie je potrebné, lebo sme len podľahli rôznym konšpiračným výmyslom.
A ako „krízami premenený víťazný Odyseus“ zavŕšime svoju púť nastolením zmieru. Nájdeme ešte múdreho „Mentora“, ktorý nás to naučí?
(To o tých hruškách už nie je pravda! Na ich mieste sa teraz nachádza neosobné parkovisko s rovnako odosobnenými okrasnými borovicami. Keď som to uvidel, akýsi nepríjemný chlad mi zovrel srdce, dušu. Takto sa pretŕhajú ďalšie putá s rodným mestom.)

(9. apríl 2012, 29. január 2013, upravené 5. januára 2014)

Horoskopy na každý deň Mgr. Miroslava Kostelnika

Ďalšie články od Mgr. Miroslava Kostelnika

Knihy o astrológii

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné farebné podčiarknuté slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na EZOpress@gmail.com

1 389 pozretí

Tagged as: , , ,