EZOpress: Články a videá o zdraví, ezoterike, duchovnom rozvoji a za pravdu nie len v medicíne. RAW, paleo a makrobiotické recepty.

EZOpress

Články o zdraví, ezoterike, duchovnom rozvoji a za pravdu v medicíne

Správny vietor do plachát

Horoskopy na každý deň Mgr. Miroslava Kostelnika

vesmir

obrázok so súhlasom aopsan / FreeDigitalPhotos.net

Od počiatku našej historickej odysey veríme, že vetry „slobodnej“ voľby, ktoré si vyberáme v pravidelných i predčasných intervaloch, sú tie jediné správne. Možno by i takými na určitý čas mohli byť, ale naša ostražitosť za krátku dobu pominie, nechávame sa uchlácholiť, zhypnotizovať sladkými sľubmi a s pocitmi „lotosového“ zabudnutia prestávame kontrolovať spoločenské dianie, takže búrne vetry a rozvášnené „poseidónske“ emócie nás vženú späť do spárov vidín, do sveta „nenormálnosti“.

Požierači

Nové miesto, ktoré plavba po neznámych končinách sveta priniesla do cesty, bol ostrov mocných, dobre stavaných ľudožravých Laistrygónov. Keď sa vyslanci z lode, takticky dobre ukrytej, lebo skúsenosti tak velili, dostali pred miestneho kráľa, ten ihneď jedného z nich prehltol. Ostatní zutekali, ale domáci ich z pobrežia lovili a vyťahovali sťa tuniakov či belice a pojedali. Zachránili sa len tí, čo zostali ukrytí v lodi.
Odyseus sa znovu o čosi nešťastnejší púšťa na šíre more.
Ak sa nás systém vďaka svojej vulgarite občas pokúša požierať ako „kyklop Polyfémos“, za čas si našiel aj oveľa rafinovanejšie spôsoby, ktoré zaodel do zlatom pretkaných rúch asociálnych daňových a poistných zákonov, exekútorských úradov a ďalších ustanovizní. Princíp rovnej dane platí pre všetkých, rovnako pre špekulantského zlodeja i poctivého remeselníka, odvody a ďalšie zákonné platby sa musia štátu platiť, či človek zarobil, či nie a platobná neschopnosť ruinuje tých najslabších. Nastupuje exekútor, ktorý za malú dlžobu zaberie celý majetok. Neplatiči do (a)sociálnej poisťovne, ktorá takéto (a)sociálne zisky rozdeľuje iným (a)sociálom, sú pokutovaní vysokými finančnými „pálkami“ a nikto neprihliada na možné dôvody neodvedenia financií. Dépéháčko platíš, či si zarobil, či nie! Systém funguje ako najväčší, zlými „jupiterskými“ právnymi rozhodnutiami uzákonený „výpalník“.„Neplatíš? Budeš zožratý, pohltený! Vždy nájdeme spôsob, ako naplniť svoje neustále lačné nenásytné bruchá. Udíc na tvoje odchytenie a ražňov na napichnutie máme dosť.“

Animálna skúsenosť

Krutou autopsiou upozorňovaný, no v neznámom svete neskúsený a nepoučiteľný Odyseus pristáva pri ďalšom pobreží. Skupina odvážlivcov, prehľadávajúca ostrov Aiaia, naďabí v jeho utešenom prostredí na krásny palác, obklopený kvetmi a rôznymi voľne sa pohybujúcimi krotkými zvermi, ktoré sa námorníkom priam obtierajú o nohy a líškajú, vnucujú. Pani domu ich privíta s úsmevom a popevkom na perách, ponúkne chutným nápojom a luxusným jedlom. Ešte netušia, že v tomto svete „naruby“ sa už vopred stali obeťou jeho šalebnej malebnosti. V momente prvých hltov sa menia na pokrochkávajúcich štetináčov, bravov. Pre čarodejku Kirké sa stávajú ďalším prírastkom do jej osobného zverinca a zatvára ich tam, kam patria, do bahnitého chlieva, kde sa kŕmia žaluďmi a drienkami. Odyseus sa s tými, čo zostali pri ňom na pobreží, začína o svojich druhov obávať. Vyberie sa teda sám na záchrannú akciu. A zrejme nie všetci bohovia, ako mu to vykričal Aiolus, naňho zanevreli, lebo mu do cesty vstúpi Hermes, ten, ktorý až doteraz dohliadal na jeho zdravú myseľ a dôvtipné riešenia problémov. Oznámi mu, že kúzelníčka, vládkyňa ostrova, sa postarala o sprasenie jeho druhov a bude chcieť urobiť to isté aj jemu. Ponúkne mu protijed, vďaka ktorému odolá kúzlam a jeho misia môže byť úspešná. Je to rastlinka, ktorú poznajú len bohovia, má biely kvietok a čierny koreň, symbolizujúc tým prepojenie svetla a tmy. Keď mu Kirké, dcéra slnečného boha Hélia a chtonickej podsvetnej bohyne Persé, ponúkne nápoj, privonia si Odyseus tajne k Hermovmu daru a k premene nedôjde. S vytaseným mečom ju prinúti prisahať, že už naň nebude žiadnymi čarami pôsobiť a keď odčaruje jeho priateľov a ostatných námorníkov, ktorých bola premenila na zvieratá, opäť do ľudskej podoby, zostávajú spolunažívať v mileneckej idylke. Jeho druhovia, ktorí si nevychutnávajú rovnaké slasti ako on, majú dlhú chvíľu a tak mu po istom čase pripomenú, aký je cieľ ich cesty. Kirké nestojí v ceste odchodu, ale mu poradí, čo má robiť, aby nasledujúca púť šťastne dopadla. Musí sa doplaviť do ríše temna, do Tartaru a vyhľadať tam veštca Teiresia, ktorý mu predpovie, aký osud ho čaká na Itake, pokiaľ tam vôbec niekedy dorazí, a čo s ním bude aj potom. Odyseus sa vydáva na azda najdôležitejšiu časť svojho putovania, aby sa zoznámil s najtajomnejšou časťou osudu.

Tvár vývinu našej spoločnosti, spodobovanú Kirkiným ostrovom, istým spôsobom opakuje a prehlbuje to, čo začalo eufóriou zeme Lotofágov. Že je ostrov Aiaia akýmsi „vysneným rajom“, kde sa mnohí jedinci menia na rôznych zverov, pre ktorých je tento život spojený so šťastným pokrikom „ajajáj, ale je nám dobre!“, sa javí príznačným. No takí, ktorí nevedia a  nechcú prijať negatívny zvierací status „prasiec v žite“, ani smiešnych „víajpí levov salónov“, podlízavých a úlisných „líšok“, chytrácky škeriacich sa lúpežných „goríl“, ukecaných a zlodejských „strák“ či pyšných „pávov“, čo pretriasajú svoje pestré  pierka plné nevidiacich farebných očí na rôznych slávnostných večierkoch a akciách pri bohato prestretých švédskych (nielen)  stoloch, plných exotických pochúťok, na hostinách, z ktorých majú najväčší úžitok brakoví novinári, práve takí sa musia stretnúť s chytrým rozumným Hermom a dostať nevšedný dar odolnosti voči lacným lákadlám. Lebo nie všetci chceme byť blýskavou „mediálnou hviezdou“. Uvedomujeme si, že sa tak vieme vyhnúť osudu všetkých tých rýchlo miznúcich bezvýznamných lietavíc, poľnej trávy, spásanej nevedomými hoviadkami omámenej a ohlúpenej konzumnej spoločnosti. Ak však premenu na zvieraciu podobu prijmeme len ako prechodný stav a nájdeme v sebe silu k spätnej metamorfóze, prechádzame krízovým procesom, ktorý má tendenciu umožniť posunutie na vyšší duchovný stupeň života, tak ako je to vyrozprávané a vysvetlené v nejednej rozprávke.
Čím môže byť pre hrdinu a jeho prostredníctvom aj pre nás tajomná bylinka, ktorú autor mýtu nazýva moly? Má biely kvietok a čierny koreň. Je v ňom zakódované gnostické poznanie prepojenia svetla vedomia a hlbokého stotožnenia so svetom nevedomia. Moly v sebe spája silu Kirkiných rodičov, boha vitalizujúceho svetla Hélia a temnej podsvetnej bohyne Persé. Autor Odysey nás tak upozorňuje, že zachrániť nás môže prijatie vonkajšieho objektívneho sveta zároveň so stotožnením sa so subjektívnymi koreňmi, ktorými sme doň vrastení. Tu sa druhýkrát v príbehu objavuje téma ochrannej a záchrannej rastliny, koreňa, zakorenenia (prvýkrát to bol olivový kôl v Polyfémovom dúpäti). Kirké dáva na vedomie, že sa Odyseus musí stretnúť takisto s postavami z podsvetia, aby mu ukázali, čo a ako ďalej, lebo na vedomej úrovni sa takýmto informáciám nikdy nedostane.
Keď som v prvom príspevku upozornil a v druhom utvrdil, že sa tranzitujúci „boh podsvetia“ Pluto natíska, tlačí do tesného susedstva s radixovým Slnkom horoskopu republiky, naznačil som práve toto spojenie dvoch stránok podarúnku chytrého posla bohov Herma – Merkúra. Lebo on, spolu s múdrou Aténou, vo svojej „mladíckej nerozvážnosti“ vstupuje do našich ulíc, aby nás upozornil na to, čoho sme sa dopúšťali za ostaných dvadsať rokov. Hovorí, že ak chceme dôjsť do nášho skutočného domova, musíme prijať i výzvu premeny, v ktorej bude poznanie „temna“ v nás veľmi dôležité. Len musíme Odysea, opätovne omamovaného magickými silami „lotosu“ jupiterských politických a právnických i mediálnych kúzelníkov, čarodejov, prebudiť, nechať bdieť, aby si zo svojej pozície vedel, tak ako doteraz v príbehu vždy „udržať pamäť“, kontrolovať svoje kroky na ceste domov.
Naše vykorenenie získalo za ostatné roky obludné rozmery. Námestia i okraje miest preplnené obchodnými domami ponúkajú tovar z cudziny, cudzie fabriky, postavené na našej ornej pôde vyrábajú v zvýhodnených podmienkach daňových prázdnin tovar, ktorý rozmnožuje ich, nie naše bohatstvo. Vpustili sme sem podľa zákonných ustanovení „múdrych politikov a národohospodárov“ množstvo cudzích podnikavcov (nie, netrpím xenofóbiou ani rasovými či konfesnými predsudkami, len znepokojený konštatujem) a hlúpou legislatívou sme im spríjemnili pobyt v našom „dome“, v ktorom sa stávame postupne a potupne znevýhodňovanými „cudzincami“. Európanmi na Slovensku.
Kultúru sme si naplnili cudzotou, vzďaľujúcou od seba deti a rodičov, ničiacou tradície, ktoré sa tu stáročia, tisícročia rozvíjali a vychádzali z hlbinnej podstaty národov, čo prijali toto územie ako vlastné.
Poľnohospodársku pôdu, spodobujúcu našu dušu, ale i matku, nechávame zaburinenú, úhorom, lebo nám cudzí mudráci platia za nestaranie sa o ňu viac, než by sme získali, keby sme ju kultivovali. Nenakŕmená duša – matka trpí a chradne!
Potravinová sebestačnosť, ktorou sme sa mohli v predošlých desaťročiach hrdiť, upadla do takej miery, že/lebo mnohé veľké obchody predávajú menej než dvadsať percent u nás dopestovaných produktov. Toto by neurobil žiaden umný hospodár a v našej histórii nemáme jediný precedens, ktorý by niečo také naznačoval ako schodnú cestu. Múdry gazda sa takto voči svojmu hospodárstvu nesmie správať. Inak si nezaslúži nazývať sa dobrým šafárom. Zabúdame veľmi rýchlo na múdre finesy otcov oráčov, ako z pôdy vyťažiť čo najviac bez toho, aby sme ju zdevastovali, zneuctili (nielen repkovými) monokultúrami, chémiou, GMO. Budeme mať dosť síl sa k nej ešte s láskou vrátiť? Dokážeme ju ešte umne zveľadiť, aby nás s opätovnou láskou obdarovávala chlebom každodenným?
Ako majú zapustiť korene mladí, ak im neponúkneme pozitívnu životnú filozofiu, dôstojnú prácu a zabezpečenie, pre ktoré by chceli ostať „doma“ a privádzať „na rodnej hrude“ na svet i svoje deti!? Luna v siedmom dome radixového horoskopu ich posiela predávať svoj um a zručnosti inam, do cudziny, prípadne tu doma cudzincom.

Nechcem však nosiť drevo do lesa. Myslím si, že mnohí múdri ľudia v tomto štáte začínajú chápať, že nás nezachráni cudziarmi diktovaná ekonomika, že politické strany sa stali iba núdzovým útočiskom pre tých, ktorí sa necítia dostatočne silní ako jedinci, tvoriaci pre spoločnosť a potrebujú svoju slabosť či chamtivosť zakryť silou „stáda“. Rôznych „lebo a že“ je tu obrovské množstvo a ich ťažoba nás tlačí viac a viac.
Našli by sme nejaké riešenie, ak by sme pokračovali v niektorom z možných výkladov príbehu Odyseovho návratu domov? Ponúka nám mýtus isté symbolické východiská?
Mám pocit, že áno. Len by sme pri jeho vnímaní museli stíchnuť, vnoriť sa do seba a nenechávať sa ovplyvňovať ohlušujúcim svetom naokolo. Lebo v tichosti ponoru odkryjeme utajený význam mýtu – v skrytosti premeny, čo sa k nej zatiaľ nedostávame pre hluk „vymožeností“, ktorými sa obklopujeme. Dokážeme sa stíšiť a prejsť metamorfózou, brzdenou tými, čo vedia, že „odbrzdením“ by stratili svoje postavenie, svoju moc? Dokážeme prejsť premenou kukly na motýľa?

Stretnutie s temnotou

Odyseus urobí, čo mu poradila čarodejnica. Pri vstupe do podsvetia vysype na zem múku, vyrytú priehlbinu naplní krvou obetovaného barana. K pripravenej obete prichádzajú tí, čo už nie sú ničím. Hrdinovi tuhne krv v žilách, keď počuje nezrozumiteľný hrôzostrašný šepot z úst postáv vystupujúcich z temnôt zásvetia, lebo to preň predstavuje hrozbu úplného rozpustenia v beztvarej hmote. A on, ktorý bol známy svojou pohotovou rečou, slávou a postavením sa hrozí, že v nerozoznateľnom šume sa raz toto všetko rozplynie.  Spozná v dave i svoju matku a ďalších známych, ale nedovolí nikomu napiť sa, pokiaľ sa neobjaví postava Teiresia. Veštec napojený krvou barana mu predpovedá, že sa vráti domov k čakajúcej Penelope. Rozpovie mu, čo sa stalo s ostatnými účastníkmi bojov pod Trójou. Varuje Odysea, aby pozorne strážil svojich mužov, keď sa priblížia k Sicílii, aby sa nepokúšali ukradnúť dobytok slnečného Titána Hyperióna. Aj na Itake že ho čakajú ťažkosti a že dúfa, že sa mu podarí pomstiť sa darebákom, ktorí ujedajú z jeho majetku. Povie mu aj to, že bude musieť obetovať Poseidónovi, len tak sa bude môcť vrátiť domov.
Odyseus zbadal v mase postáv i Achilla, ktorý sa po napití obetnej krvi rozhovoril.  A čo rozprával ten, ktorého honor všetci živí ospevovali, ktorého sláva žiarila do celého sveta a ktorý za života tvrdil, že radšej byť nažive krátko v sláve a umrieť v mladosti hrdinskou smrťou, než žiť dlhým životom obyčajného človeka?
“Radšej by som bol posledným úbohým vidiečanom zababraným od hnoja, tým najúbohejším živým človekom pod slnkom, než Achillom vo svete tieňov, ktorým je Hádes.“
 Zrejme stretnutie s tieňmi hrdinov a ponaučenia, ku ktorým sa počas komunikácie s nimi dostal, menia Odyseovu filozofiu. S hlavou plnou chmúrnych myšlienok sa itacký kráľ vracia na ostrov Kirké. Čarodejnica ho veselo osloví: To je smelosť zavítať do zeme Hádovej! Väčšine mužov stačí jedna smrť. Ty však teraz budeš mať dve!

Toto je náročná fáza, ktorou má prejsť naša spoločnosť. Prijať a odovzdať obety, bez ktorých sa nedá prekročiť vlastný tieň, však nie je jednoduché. Z chaosu hlasov, ktoré šemotia o kauzách a „konečnej štácii“, sa neľahko selektujú správne slová, ktoré by ukázali ďalšiu cestu i riziká nebezpečenstiev na nej. Vedomie zániku, ale i ťažoba Achillovho náreku, upozorňujúceho na to, že svetská sláva je skutočne len poľnou trávou, sa neprijíma ľahko, hlavne keď sme si navykli na životný spoločenský štýl, spojený s oslavovaním kdejakých hlúpostí a nepodstatných víťazstiev pseudoosobností v malomyseľných komerčných mediálnych šouprogramoch. Je jedno, či sú ich účastníkmi nevyspelé „stars“, zlákané vidinou budúcej hviezdnej slávy vo svetle reflektorov za burácania ohňostrojov, alebo sú nimi rutinní, obkukaní, šmajchliarski skorumpovaní politici, ktorých jedinou víziou je ich osobný prospech v akejkoľvek forme. Upozornenie na „primátich“ korupčníkov, vykrádajúcich Odyseov, teda náš domov, nie je takisto povzbudzujúcim prvkom. Nepríjemnou je aj informácia, že priamo v okyptenej posádke korábu zostávajú takí, čo sú schopní bez mihnutia oka siahnuť na „posvätné spoločenské hodnoty“. Aj to je pre dnešného „spoločenského hrdinu“ hľadajúceho cestu „domov“ ďalšou nepríjemnou, zato poučnou ranou, hoci sa mnohé informácie zvyčajne mnohokrát spočiatku interpretujú len ako konšpiračné teórie (v súčasnosti veľmi obľúbené a vyhľadávané).
Hrdinský Odyseus akoby strácal svoju krutosť a ľstivosť a ostáva mu jediná túžba – urobiť všetko a prejsť totálnou premenou, aby sa v zdraví vrátil domov. Zvesti o spoločenskom podsvetí priamo z „Hádovej ríše“ menia i náš pohľad na charakter a zmysel nášho bytia ako jedincov i sociálne zaradených bytostí.

Sila médií

Keď je všetko pripravené k nasledujúcej plavbe, upozorní Kirké na ďalšie nebezpečenstvá, číhajúce na hrdinu i celú posádku. Najbližším je plavba okolo ostrova Sirén, tvorov spola ženských, spola vtáčích, ktoré spevom lákajú námorníkov do záhuby na pobrežných skaliskách. Odyseus sa nechá pripútať k sťažňu lode a zaprisahá svojich druhov, aby ho neodviazali, nech by sa dialo čokoľvek a prikáže im preveslovať okolo ostrova bez zastavenia. Predtým, než to urobia, zaleje ich uši voskom, aby nezačuli ani hláska. Sirény hulákajú, spievajúc o jeho sláve a všetkých hrdinských činoch a sľubujúc, že po návšteve ostrova bude poznať celú svoju minulosť i budúcnosť sveta. Vyspevujú, ako budú ľudia zvelebovať jeho činy aj po jeho odchode do podsvetia, všetko tak, akoby už ani nebol medzi živými, alebo sa nachádzal  v čase medzi životom a smrťou, na hranici, ktorá nie je presne vymedzená, teda sa javí ako pohyblivá, prekročiteľná. Odyseus sa snaží vymaniť z pút, ale ostatní námorníci ho o to pevnejšie k sťažňu priväzujú. Nakoniec túto úlohu zdolajú a Sirény strácajú svoju moc, páchajú samovraždu.

Lákadlá cudzincami ovládaných a manipulujúcich hlásnych trúb médií, Sirén, ktoré všetko vedia a ponúkajú pravdu samu, by nás tiež mohli zviesť z konečnej fázy nášho putovania. Ak však zvolíme iný uhol pohľadu na ich formu a obsah, nenecháme sa zlákať ich vábením (i keď je tak mocné), ak predložené informácie prijmeme s rozhľadom a z nadhľadu, prípadne neprijmeme vôbec, nezískajú nad nami moc. Poznám mnohých, sám sa medzi nich radím, ktorí vyhodili televízor na smetisko, aby im svojim pôsobením nešpatil ani interiér bytu, ani duše.Uvedomujeme si, že sú to všetko úlohy, ktoré dokážeme hrdinsky vyriešiť, ak vieme, prečo ich zdolávame. Ale ak chýba vidina úspešnej budúcnosti, niet ani vôle na jej dosiahnutie! A Sirény prežijú!

Trest za prekročenie večných zákonov

Na ďalšej plavbe musia preplávať medzi Skyllou a Charybdou, obludami, žijúcimi na protiľahlých pobrežných útesoch morskej úžiny, čo zabíjali námorníkov, odvažujúcich sa pomedzi ne preplaviť. Chcejúc sa vyhnúť pohlcujúcej Charybde odbočí Odyseus bližšie k Skylle, tá okamžite schmatne z lode siedmich najskúsenejších námorníkov a v pokoji sa nimi nakŕmi. Loď pláva ďalej k Sicílii. Odyseus sa nechá uhovoriť, aby pristáli na ostrove boha Slnka, aj keď bol Teiresiom upozornený, že z ostrovnej čriedy nesmie zabiť ani jedno zviera. Inak sa nedostane v bezpečí domov. Počet kusov stáda je rovný počtu dní v roku a Hyperión si ich žiarlivo stráži. No tak, ako pri Aiolovom vreci, ani teraz to druhovia hrdinu nezvládnu. Nevedia odplávať z ostrova, na ktorom vôbec nemuseli pristáť, ak by bol Odyseus nekompromisnejšie trval na svojom, a bohovia chcú podrobiť posádku ďalšej skúške. Rozpúta sa počasie, pri ktorom nemôžu dlhší čas opustiť suchú zem. Vo chvíli, kedy sa Odyseus od svojich druhov vzdiali a ponorí sa opätovne z vôle bohov do temnôt spánku, jeho druhovia prekročia zákaz, zabijú niekoľko kusov posvätného stáda, aby utíšili svoj hlad. Odyseus sa prebúdza až vo chvíli, kedy k nemu vietor privanie vôňu pečeného mäsa. Des mu zovrie hruď a otočiac sa k oblohe vykríkne: Bohovia, dobehli ste ma. Zoslali ste na mňa spánok, ktorý nevedie k odpočinku, lež k zabudnutiu a smrti. Teraz mám na krku tento ťažký zločin!
Keď zbehne z kopca a osopí sa na svojich druhov, tí svoj čin ospravedlňujú hladom, oberajúcom ich o vôľu a pamäť. Lebo v tom momente myslia len na jedlo! Ulovené a zlým spôsobom obetované kusy posvätného stáda však i potom, čo sú uvarené a upečené, bučia akoby boli živé, lodníci sa však ich mäsom napchávajú ďalej a potom prežratí zaspávajú. Hyperión – Hélios požiada samotného Dia, aby pomstil túto bezočivosť. Najvyšší Olympan, Kronovec Zeus sľubuje, že urobí rázne opatrenia a o všetko sa postará. Počasie sa náhle utišuje, posádka nastúpi na koráb, no po vyplávaní sa strhne búrka a vlnobitie. Lodný sťažeň sa zlomí, zabije kormidelníka, loď sa prelomí a námorníci do jedného zomrú. Pomsta bohov je dokonaná. Zachráni sa jedine Odyseus, lebo sa pritisne k sťažňu, ktorý zviaže s lodným kýlom a na tomto plavidle sa vracia späť. Vietor ho priženie bližšie k Charybde a keď sa ho tá snaží svojím pohlcujúcim vírom stiahnuť do svojich útrob, hrdina nájde záchranu zachytiac sa mocného figovníka, rastúceho na pobrežných skaliskách. Keď obluda vypľuvne jeho plť na hladinu, skočí na sťažeň a silou vlastných rúk odpláva z blízkosti nebezpečného miesta.

Plavba medzi obludami, symbolizujúcimi pažravosť, pahltnosť, nenásytnosť a lakomosť v nás prebudila a možno ešte viac vyhrotila tieto naše  nedostatočne poznané vlastnosti. Lebo takými sme sa v novom nezvládnutom spoločenskom poriadku stali. Namiesto spolupráce vstúpila do nášho života krutá konkurencia, ktorá všetky tieto neduhy splodila a prehĺbila v relatívne krátkom čase a pokrivila všetko, čo sa mohlo v dobrej kooperácii postupne rozvíjať. V záujme udržania istého iluzívneho spoločenského statusu kašleme na celé okolie. Sused nepozná suseda, dávno sú stratené mnohé dobré vzťahy, tvoriace humánne spoločenstvá. Pohybujúc sa medzi viacerými zlami nedodržiavame prirodzené zákony, vykrádame prírodu a narúšame vrodené zvyčaje, na ktoré sa viaže i naše prežitie. Kupujeme lacné cudzie tovary, nehodnotné potraviny (veď sú skoro zadarmo, no nekúp to!), akoby sme občas nemysleli skutočne na nič iné, len na momentálne blaho plných žalúdkov. A potom sa čudujeme, keď nás porušovanie týchto noriem násilne oberá o zdravie, životy. Pocit osamelosti vyvoláva depresie, beznádej a my máme dojem, že nás tento stav úplne pohltí. Topiac sa v tomto emotívnom marazme sa chytáme stebiel trávy, hľadáme „sťažeň“, pomocou ktorého by sme našli naše spasenie. Pred pohltením vírom nenásytnej „Charybdy“ zachráni Odysea mohutný figovník, pevne koreňmi zakotvený v pobrežnom skalisku. Nebol to zázrak, lež opätovné pripomenutie prijatia princípu zakorenenia! Motív koreňov sa opakuje v tejto časti eposu čím ďalej častejšie. Žeby sme práve v ňom mali hľadať možné východisko? Že by práve návrat ku „koreňom“ pomohol našej spoločnosti zachrániť sa? Pôjde to aj bez hlbokej krízy?
Tu mi opäť prichádza na pomoc James Lovelock a jeho kniha Gaia vracia úder, z ktorej som už citoval na inom mieste: … je neskoro na trvalo udržateľný rozvoj; my potrebujeme trvalo udržateľný ústup, návrat.

(zima-jar 2012, úpravy 5. 1. 2014)

Horoskopy na každý deň Mgr. Miroslava Kostelnika

Ďalšie články od Mgr. Miroslava Kostelnika

Knihy o astrológii

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné farebné podčiarknuté slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na EZOpress@gmail.com

1 436 pozretí

Tagged as: , , ,