10 šokujúcich faktov o Zemi, ktoré poukazujú na expanziu našej planéty

Podľa úzkej skupiny vedcov sa Zem, tak ako väčšina planét, mesiacov a hviezd, pomaly rozpína, odkedy stuhla jej pôvodná sialická kôra pri počiatočnom polomere okolo 2-3 tis. km.


V čase pred 200-300 mil. rokov ešte pokrývala Zem s približne polovičným polomerom (3 400 km) súvislá kontinentálna masa zo žuly niekedy označovaná ako Hilgenbergova pangea, pomenovaná po jednom z prvých priekopníkov tejto hypotézy. Prevládala na nej mierna
klíma pravdepodobne s cirkuláciou teplého vzduchu od rovníka k pólom, pokrývali ju z veľkej časti vnútrozemné epikontinentálne moria, menšie pohoria a rifty s vulkanickou a hydrotermálnou činnosťou. K výraznej zmene planéty došlo až za posledných približne 180 mil.rokov počas oddeľovania kontinentov, odkedy možno sledovať aj v geologických mapách exponenciálne prírastky nového oceánskeho podložia. Praskliny medzi vznikajúcimi kontinentmi takto postupne vyplnila oceánická litosféra tvorená rozľahlými čadičovými (bazaltovými) panvami, chrbtami a hlbokými priekopami. Zo zistených prírastkov ďalej zástanci rozpínania planéty vypočítali, že polomer by rástol s trendom postupného zrýchlenia v škále od 16 do 24 mm/rok, čo ukazujú aj moje kalkulácie

Existujú aj verzie tejto hypotézy, ktoré počítajú s vyšším počiatočným polomerom na úrovni 60-80% súčasného, čiastočnou subdukciou oceánickej kôry a pomalšou mierou expanzie na úrovni 0,5 mm/ rok (pre polomer), čím sa snažia vyriešiť viaceré geofyzikálne prekážky “rýchlej” expanzie opísanej vyššie. Rozdiel medzi 0,5 a 20 mm/rok je až 40 – násobný, čo značne mení validitu aj nevyhnutnú interpretáciu viacerých pozorovaní, poznatkov, teórií. Vieme teda zistiť čo je bližšie realite a či Zem podľa geodetických meraní stále rastie? Kedy a ako presne do seba zapadajú kontinenty na menšom polomere?     

Stručná história ,,plávajúcich” kontinentov

Od prvej významnejšej písomnej a kartografickej úvahy o pohybe kontinentov z r. 1858 uplynulo 100 rokov, kým vedecká obec všeobecne prijala hypotézu, že v minulosti boli spojené a vykonávajú vzájomný pohyb. Alfred Wegener formuloval teóriu kontinentálneho driftu v r. 1912 na základe geologických dôkazov a tvarov pobrežných línií kontinentov. Keďže nepoznal mechanizmus – zdroj tepla a sily, ktorý by ich presúval a otváral oceány, trvalo ešte dlho kým sa nazbierali ďalšie dôkazy.  

O expanzii Zeme špekuloval už Charles Darwin a v roku 1933 rozpracoval nemecký inžinier Ch.O. Hilgenberg  elegantné riešenie: Zem sa rozpína, kontinenty praskajú, odďaľujú sa od stredu planéty aj navzájom, rifty vypĺňa postupne oceán, ktorý predtým pokrýval veľkú časť kontinentov, ako to dokazujú fosílne záznamy morských živočíchov. Tiež ukázal, že kontinenty možno spojiť do jedného celku ako puzzle na paleoglóbuse s polovičným polomerom uzatvorením všetkých oceánov. Keďže v tom čase neboli podrobné geologické mapy, niektoré detaily nedokázal zrekonštruovať a jeho myšlienky sa do anglofónnych krajín dostali až v šesťdesiatych rokoch, kedy ho predbehla Wegenerova teória. Táto zabudnutá myšlienka sa opäť dostáva do kurzu, predovšetkým medzi geológmi, s moderným mapovaním litosféry a podľadovcového reliéfu na Antarktíde a v Grónsku, taktiež s nálezmi rovnakých či príbuzných fosílií na údajne po milióny rokov oddelených kontinentoch, dokonca na oboch stranách Pacifiku.

Do dnešného dňa neexistovala presná, ujednotená detailná paleogeografická rekonštrukcia Pangey (znamená ,,celá zem”), pre model rozpínania Zeme ani pri nemennom polomere v teórii kontinentálneho driftu a rekonštrukcie sa často menia so stále väčším počtom mikroplatní a s opakovaným rozdeľovaním a spájaním rovnakých častí pevniny v rôznych geologických etapách. Navyše časť geofyzikálnych predpokladov a predpovedí teórie kontinentálneho driftu sa dostatočne nepotvrdila vo všetkých svojich aspektoch (konvektívne prúdenie v plášti/ astenosfére, termonukleárna fúzia ako zdroj tepla, rozsiahla subdukcia v konvergentných zónach, ťahové a tlakové sily ako príčina subdukcie).  

V tomto článku okrem viacerých zaujímavostí a nových zistení prinášam aj vlastnú paleogeografickú rekonštrukciu možného usporiadania kontinentov na Zemi s približne polovičným polomerom.

Reliéfna mapa sveta ukazuje značne odlišnú – staršiu a vyššie položenú kontinentálnu kôru vrátane šelfových území pod hladinou morí (šedá farba) a oceánickú kôru s typickou zjazvenou puklinatou štruktúrou (modrá) autor: Dominik Katona  (gplates softwer) 

Paleoglóbus ukazuje pôvodné spojenia kontinentov pred 200 mil. rokov a pozície dnešných štátov. Moria v tom čase pokrývali väčšinu dnešnej súše a hlboké oceány ešte neexistovali. Po kliknutí sa obrázok zobrazí vo vyššom rozlíšení. (Dominik Katona)Paleoglóbus ukazuje pôvodné spojenia kontinentov pred 200 mil. rokov a pozície dnešných štátov. Moria v tom čase pokrývali väčšinu dnešnej súše a hlboké oceány ešte neexistovali. Po kliknutí sa obrázok zobrazí vo vyššom rozlíšení.

Preťažená dinosauria stíhačka

Labuť má značné problémy vzlietnuť už pri hmotnosti 5 kg. Najväčší lietajúci pterodaktyl údajne vážil 250 kilogramov (+70 kg potravy a vody?) a mal rozpätie krídel 11 metrov. Podľa aeronautických výpočtov by pri súčasnej gravitácií nebol schopný letu, nanajvýš plachtenia v teplom vzdušnom prúde po skoku z útesu… Ak rátame s g=6 m/s2namiesto súčasných g=9.81 m/s2 stáva sa z neho razom schopný letec. Rovnako nižšia gravitácia by zlepšila pohyblivosť aj funkčnosť orgánov suchozemských dinosaurov ako boli 50-80 tonoví sauropodi. Dnes sa považuje za hraničnú hmotnosť cicavcov na súši 20 ton (slony majú max 10-12 ton). S rastúcim objemom tela musia výrazne hrubnúť aj kosti končatín, silnieť svalstvo a zvyšovať sa metabolizmus. Mohli spôsobiť vyhynutie dinosaurov a megafauny práve nárast gravitácie a zmeny v ekosystémoch popri raste planéty?

Príliš málo roztopenej čokolády

Ročne zaznamenáme po celej zemi vyše 20 tisíc otrasov (niektoré roky aj 100 tisíc) a hoci väčšina je plytkých, vyskytujú sa dokonca v hĺbke 800 km, kde už by žiadna hornina nemala praskať ani byť v pevná v tuhom skupenstve, ale plastická. Na rozdiel od zaužívanej predstavy o kontinentoch ako ostrovčekoch plávajúcich na roztopenej láve, je Zem prevažne pevná a tuhá až do hĺbky 2900 km po hranicu spodného plášťa a vonkajšieho jadra. Teplota stúpa len veľmi pomaly oproti fyzikálnym predpokladom. Roztavená láva alebo čiastočne roztavený horúci materiál sa vyskytuje paradoxne iba do hĺbky približne 300-350 km pod povrchom a to v izolovaných zónach prevažne pod rýchlo sa rozchádzajúcimi oceánskymi chrbtami. Vzniká teda láva až v zemskej kôre a hornom plášti bez spojitosti s údajne horúcim jadrom?

Stratené kontinenty a hlboké korene

Vďaka seizmickej tomografii dokážeme čiastočne rekonštruovať zloženie vnútra Zeme na základe mierne odlišných rýchlosti šírenia sa seizmických vĺn. Vieme napríklad, že pevné jadrá kontinentov (kratóny) majú korene – štruktúry siahajúce súvisle do hĺbky 250 km a často pokračujú ako veľké množstvo delaminovaných čiže odtrhnutých alebo odlupnutých fragmentov a to aj pod oceánickou litosférou až po hranicu s vonkajším jadrom. Mohli sa tam dostať počas toho ako zem rástla a kontinenty sa vzďaľovali od jadra a zanechávali pod sebou úlomky pohlcované stúpajúcim materiálom z jadra? V hĺbke 67 km sa nachádza pod Severným Pacifikom obrovská vrstva, zrejme delaminovaná časť podložia východnej a juhovýchodnej Ázie. V hĺbke od 156 km sa od Aljašky tiahne smerom na juh pod Tichým oceánom celé delaminované podložie západnej časti Ameriky. Tam, kde sa vyvrásnili Kordillery a Andy chýba pôvodné podložie a kôra je tu prekvapivo tenká.| Seismic structure of the lithosphere and underlying mantle in the study region. The 3D visualization is based on the S40RTS tomography model 32 , with the volume of fast structure showing anomalies at > 0.8%, and that for slow structure at < − 1.0%. The colours on top highlight the topography contrasts. Black arrows indicate Cenozoic mantle flow, and interpretations of various high-velocity mantle structures are inferred from our geodynamic modelling of seismic anisotropy 44. Note the overall westward drift of the upper mantle beneath the South American plate driven by Nazca subduction. LLSVP, large low-shear wave velocity province. 

Časti podložia Afriky a Južnej Ameriky sa zase nachádzajú pod Atlantikom a ukazujú na miesto pôvodného spojenia oboch kontinentov. Tmavomodré štruktúry predstavujú kontinentálne korene a žlté zase teplejšie oblasti, prípadne červené roztavenú horninu.  (zdroj obr.). Porovnaj zobrazenie s globálnym pohľadom (tu) 

Superkontinent, ktorý sa nikdy nerozpadol

Hoci sme sa už na základnej škole učili o rozdeľovaní superkontinentu Pangea pred 200 miliónmi rokov, všetky kontinenty sú stále spojené do jednej veľkej megaplatne, teda okrem Antarktídy a mikrokontinentu Zélandia, ktoré už od zvyšku oddelila úžinou oceánická bazaltová kôra. Značná časť rozlohy kontinentov, približne 60 z 208 mil. km² sa nachádza zatopená pod hladinou plytkých pobrežných šelfových morí a preto spojenia na bežnej satelitnej mape nevidíme. Vzbudzuje to otázku, či sa rozdelené kontinenty znova stretli teraz len náhodou, alebo boli v týchto miestach spojené po celý čas. Napríklad Rusko a Aljaška (USA) sú spojené Beringovou úžinou, kde sa stretáva pod hladinou mora Severná Amerika s Euráziou.

Trhlina, ktorá obopína planétu

Veľké zóny rozpínania sa tiahnu väčšinou stredom oceánskych chrbtov a v podobe riftov a divergentných zlomov aj naprieč kontinentami spolu v dĺžke vyše dvojnásobku obvodu zeme teda 80-100 tisíc kilometrov. Vedci nedokážu presvedčivo vysvetliť ako je možné, že dĺžka oceánskych chrbtov je vždy väčšia ako dĺžka obrysu pevniny ku ktorej chrbát prináleží ani prečo sa trhliny nachádzajú v strede medzi kontinentami, keď podľa ich rekonštrukcií bol napríklad jeden statický a druhý sa odsúval. Najznámejší kontinentálny rift je východoafrická priekopová prepadlina, kde sa formuje nové oceánske podložie ako to vidíme na dne jazera Tanganika a predovšetkým v Červenom mori. Najrýchlejšie sa rozpínajúcim morským dnom je Tichomorský chrbát so 16 cm/ rok. Pokiaľ by sa prírastky oceánskej kôry o rozlohe 3,5 km²/ rok nikde nestrácali, obvod Zeme by rástol o 14 -17 cm/ ročne (2,2 – 2,7 cm/ rok pre polomer).

Paleoglóbusy expanzie Zeme vytvoril austrálsky geológ James Maxlow a zobrazujú vznik podložia Atlantického oceánu – farby určujú vek bazaltovej kôry (modrá – najstaršia 180 mil. rokov) a pribúdajú ako sa Zem rozpínala a kontinenty vzďaľovali od stredu aj navzájom. (zdroj obrázka

Magnetická skladačka

Nižšie a vyššie hodnoty magnetizácie bazaltovej oceánskej kôry sa stali podkladom pre vytvorenie mapy určujúcej jej vek. Okrem obrysov kontinentov tak na spojenie v minulosti poukazujú aj tieto pásy. Kontinenty po uzavretí všetkých oceánov do seba pasujú pri menšom 50-55% polomere tak, že pokrývajú celý povrch Zeme pred približne 200 miliónmi rokov. V minulosti museli byť teda kontinenty pokryté z väčšej časti morami tak ako to dokladajú fosílie po všetkých svetadieloch, lebo dnešné oceány ešte neexistovali. Ako Zem rástla, moria ustupovali a vypĺňali súčasné oceány. Časť vody zrejme pochádza aj z vulkanickej a hydrotermálnej aktivity.

Magnetické pásy- časové izochróny plynule prechádzajú v Jávskej priekope cez údajnú zónu subdukcie (zelená línia), čo je v klasickej tektonike nezmyselné a vylučuje pohlcovanie kôry. Rovnaký fenomén vykazujú všetky hlbokomorské priekopy.(Zdroj)

Hra na schovávačku

Celková rozloha oceánskej bazaltovej kôry je 302 miliónov kilometrov štvorcových (60% povrchu), pričom 98% tejto plochy je podľa geológov mladších ako 180 miliónov rokov. V rovnakom čase sa v dôsledku trhania, naťahovania a vzďaľovania zväčšila aj rozloha kontinentov o približne 64 miliónov kilometrov štvorcových. Aby zostal polomer zeme konštantný vedci predpokladajú že nadbytočná kôra sa stráca v subdukčných zónach kde sa ponára späť do zemského plášťa. Znamenalo by to, že za menej než 200 miliónov rokov musela byť pohltená pôvodná oceánická kôra o rozlohe 366 mil. km² a teda zrecyklovaných 70% povrchu Zeme. Naskytá sa aj otázka: Ako by sa do pevného plášťa zasúvali pri subdukcii miliardy ton horniny, ako by prekonali všetky materiálové technické prekážky (ťah, tlak, trenie) a čo by tento jav poháňalo nevedno (nápadov je veľa, ale dôkazov málo). Veriť v subdukciu je podľa môjho názoru ako čakať, že sa klinec sám zatlčie do dosky, len preto, že má vyššiu hustotu. Druhá možnosť je, že narástla celá Zem.

Satelity a antény spojte sa

Zmerať pomocou vesmírnej geodézie, či sa Zem rozpína je mimoriadne zložité a merania sú stále poznačené vysokou mierou nepresností. Hoci niektoré dáta naznačujú prevažne pozitívny vertikálny trend na úrovni 0,5-1 mm/rok, faktom je, že kým veľké časti pevniny a oceánu vykazujú zdvih, iné zase pokles a rozptyl je 0+/-25 mm/rok. Tieto merania nie sú plne vysvetliteľné žiadnou súčasnou teóriou. Rovnako pri meraní horizontálnych posunov existuje veľké množstvo geometrických nezrovnalostí. Je možné, že hlavným zdrojom nepresností je práve ignorovaná či podceňovaná expanzia? Odpoveď by nám mohli dať  dlhodobé merania obvodu alebo stredného polomeru Zeme. Pri expanzii by sa nutne menila miera zakrivenia zemského povrchu, čo logicky vyústi v zmätok pri určovaní súradníc polohy stabilných antén a satelitov (skoky v dátach, rekalibrácie, nezmyselné alebo ťažko interpretovateľné hodnoty,…) a presne tým sú poznačené prakticky všetky štúdie o VLM („vertical land motion, bias, error, GPS“). Rovnako ťažko povedať, ako sa mení gravitácia a teda aj dráha satelitov.

Ľadové srdce otriasa zemou

Merania geo-neutrín vyvrátili, že by v útrobách Zeme dochádzalo k rozsiahlemu rádioaktívnemu rozpadu a to je problém, lebo potom nepoznáme zdroj tepla, ktorý by zásoboval Zem 4,5 miliardy rokov a nemáme mechanizmus, ktorý by presúval kontinenty po minimálne 1,5 miliardy rokov. Ak by však bolo jadro tvorené studenou vysokotlakovou plazmou, zmena skupenstva (fázový posun/ ionizácia) a prebytočný tlak v plášti by vysvetľoval expanziu Zeme, posun kontinentov, zdvih pohorí, zemetrasenia či magnetické pole Zeme a tuhé, nanajvýš miestami viskózne skupenstvo plášťa. Niektorí vedci navrhujú ako mechanizmus rastu aj vznik novej hmoty zachytávaním vysokonabitých častíc zo Slnka (protóny, elektróny, neutrína).

A predsa rastie ?! Posúďte sami či som zložil puzzle správne 🙂

Schematická paleogeografická rekonštrukcia kontinentov pri 53% polomere v rôznych pohľadových uhloch. Severný pól ležal približne tam kde dnes – medzi Grónskom, Kanadou a Ruskom. Južný pól sa nachádzal medzi Argentínou a Angolou. 

  • Použité zdroje, detajlnejšií prehľad,výpočty a mapy nájdete v tomto dokumente

Môj „kontrolný experiment“:

Autor: Dominik Katona
Ďalšie príspevky autora nájdete na: blog.sme.sk

Video s CZ titulkami a obšírnejším popisom nájdete v článku:
Uprostřed naší planety je termonukleární jádro jako uvnitř Slunce a naše planeta se neustále nafukuje! Hluboko v zemském plášti je uvězněno 3x více vody, než je ve všech světových oceánech dohromady! Skutečný popis fyziky planet, jaký se nesmí nikde na gójských školách vyučovat! Zemský plášť se neustálým nafukováním planety zeslabuje, až se povrch planety zhroutí a Země se přemění v plynného obra! … čítajte viac

 

Ak sa Vám článok páčil, vopred ďakujeme za jeho zdieľanie:
  • 2
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
330 pozretí

Všetky informácie uvedené na stránkach EZOpress sú od nezávislých prispievateľov, alebo len súborom informácii z voľne dostupných domácich a zahraničných zdrojov a za žiadnych okolností nenavádzajú čitateľov nahrádzať bežnú nevyhnutnú lekársku starostlivosť, či urgentnú medicínu, ani k tvrdeniam o liečivých účinkoch produktov, či postupov. Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi tejto stránky, ktorá nenesie zodpovednosť za nesprávne informácie.
EZOpress dáva priestor na slobodu prejavu a právo na informácie, ktoré zaručuje Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. čl. 26 Ústavy SR.
...Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné na modro zafarbené slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na EZOpress@gmail.com Ďakujeme